Kolotoč či kolotanec? I.
„A budú spievať ako v kolotanci: v Tebe sú všetky moje pramene.“
Žalm 87,7
Advent v roku 2017 bol rekordne krátky. Iba 22 dní. Keď sme ho začínali, tak som si spomenul na pieseň nedávno zosnulého M. Žbirku: „Už iba 22 dní, prosím nezabudni, že sa blíži deň, keď zazvoní zvon a na prahu bude stáť on..“ Celkom výstižné po prvej adventnej nedeľu, že? Tomu textu však možno dať aj duchovný význam. O čo je kratší advent, o to je hektickejší. Vlastne iba tri týždne, ktoré ubiehajú veľmi rýchlo a svižne. Pozoruhodné je, že rok v roku 2016 bol advent rekordne dlhý. Ideme od toho najdlhšieho, po ten najkratší. Dobrou správou ale je, že sa bude postupne predlžovať každým rokom o jeden deň. A v tomto roku 2021 je advent druhý najkrajší možný. A súčasný lockdown všetko spomalil a takmer zastavil. Čím naplniť tie aj tak rýchlo míňajúce sa dni? „Nie aby sme adventom prechádzali, ale aby advent prechádzal nami,“ tak to píše Alois Volkman vo svojej básnickej zbierke „Znovuzrodenie“. Mnohí pri slove advent si predstavia čas mnohých povinností, hystérie nákupov, zhonu.. Kolotoč, ktorý sa stále krúti a nie a nie sa zastaviť. Úľavou pre niekoho môže byť práve to, že to nebude dlho trvať. A keď konečne prídu Vianoce sú mnohí – a možno tak trochu aj my – z toho všetkého tak unavení, že si ich nevieme ani poriadne duchovne vychutnať. Miesto kolotoča nám tento jedinečný čas ponúka adventný kolotanec. Tak je to napísané v Žalme 87,7: „A budú spievať ako v kolotanci: v Tebe sú všetky moje pramene.“ Čas nášho očakávania môžeme naplniť našim radostným kolotancom.. V Roháčkovom preklade to znie takto: „A speváci jako aj od radosti poskakujúci budú vyznávať: Všetky moje pramene sú v tebe.“ Žalm 87 je oslavou Božieho mesta Jeruzalema a vrchu Sion. Kórachovci a a Ásafovci sa v chrámovej bohoslužbe špecializovali na uctievanie Hospodina. V žalme ospievali chrám a všetko to, čo je s ním spojené. V tomto žalme píšu, aké privilégium je bývať v tomto meste. Aké privilégium je pochádzať z tohto mesta. A v závere žalmu sa spomína „kolotanec“ a pramene. Pre Izraelcov nebolo lepšieho mesta, ako Jeruzalem. Tam pravidelne chodievali na svoje výročné púte. Tam to všetko pramení. Odtiaľ sa to všetko odvíja. Tam sú všetky naše pramene. Tam sú všetky naše korene. Odtiaľ sme všetci vyšli.
To smie byť obraz aj pre náš duchovný Sion, našu evanjelickú a.v. cirkev. Tí starší si pamätajú náš cirkevný časopis: „Stráž na Sione.“ Všetky tie slová žalmu 87 právom vzťahujeme na cirkev, ktorej sme súčasťou. Robím tak aj na základe textu v liste Židom 12,22: „Ale pristúpili ste k vrchu Sion a k mestu živého Boha, nebeskému Jeruzalemu.. k slávnostnému zhromaždeniu..“ Aké je to privilégium, byť súčasťou tejto cirkvi. V roku 2017 sme si pripomenuli 500-sté výročie reformácie. Aká to výsada pre našu generáciu a pre naše pokolenie! Nepochybne ešte oveľa viac! My to nazývame ešte aj inak: je to Božia milosť pre nás všetkých! Milosť, že sme do našej cirkvi nielen narodili, ale boli povolaní aj slovom evanjelia. Náš evanjelický Sion pod našimi malebnými bielymi, v tomto čase už zimnými Tatrami. Počas novembrovej inverzie boli v silnom kontraste voči modrej blankytnej oblohe. Je to predobraz tej nebeskej inverzie v nebeskom Jeruzaleme. V prvú adventnú nedeľu opakovane počujeme: „Povedzte dcére sionskej, ajhľa tvoj kráľ prichádza k tebe krotký, sediac na oslovi a to na osliatku ťažnej oslice“ (Mt 21,5). To slovo je nám dané. To slovo sa prihovára nám. Všetkým bez rozdielu. Malým, aj veľkým. Starý, aj mladým. Všetci sme pozvaní aktívne sa zapojiť do spoločného tanca. Alebo podskakovania. Čo je vám bližšie. Tak od radosti podskakoval uzdravený Petrom, chromý človek pri Krásnych chrámových dverách v Jeruzaleme. Po uzdravení chodil a poskakujúc chválil Boha (Sk 3,1-10). Od radosti, že už môže chodiť. Dôvodov chváliť Pána je vždy nespočetne.
U Izraelcov bol tanec prejavom radosti a oslavy života. Ale aj prejavom radosti z Hospodina. Tancoval aj Kráľ Dávid! Je o tom zmienka v 1. knihe Kronickej 15,29 – keď bola truhla Božia prenesená na Sion. Dávid tancoval pred archou zmluvy. Mal na to určite mnoho dôvodov. Jeho manželka Míkal, keď ho videla z okna tancujúceho a poskakujúceho, pohrdla ním vo svojom srdci. Pohoršila sa? Klesla jeho autorita? Na kráľa sa to nehodilo? Bolo to príliš odvážne? Zažili ste takú radosť, že ste ozaj podskakovali od radosti? Veď je to aj v našom úsloví – „skáče od radosti!“ Radosť má aj takýto vonkajší prejav. Zažili sme to neraz aj ako kresťania. Napr. byť v spoločnom kruhu, pochytať sa za ruky a radovať sa zo života. Takou vhodnou príležitosťou je rozhodne aj svadba. Mám veľmi vďačnú spomienku na svadbu nášho syna Samuela. Nie a nie na to zabudnúť. Prejav radosti zo života aj o polnoci, ktorý sa prejavil aj pri tzv. „redovom tanci“. Samuel a Vladena (jeho manželka) v kruhu, my všetci kolo nich so spevom: „Ako sa Pán Boh raduje, keď ženích s nevestou tancuje!“ Na to sa nedá zabudnúť. Na tú radosť z ich, ale aj nášho spoločného šťastia. Nepohoršil náš tanec niekoho? Je tanec vždy iba hriešny? Keď sa Pán Boh raduje, my sa nepridáme? Zostaneme sedieť? Keď na to teraz vďačne spomínam, tak mám v živej pamäti tento obraz. Bol to ten najnádhernejší živý adventný veniec! Miesto sviec by na ňom žiarili a plápolali naše horiace srdcia. Ak sa stretávame so živým betlehemom, nevytvoríme aj v cirkvi živý adventný veniec?