Postoj chvíľa

  Tieto slová veľmi dobre poznáme, z času na čas aj zacitujeme. Ich autorom je nemecký dramatik  J.W.Goethe, ktoré uvádza  vo svojom  diele Faust: „Postoj chvíľa,  taká si krásna…“   Ona určite nepostojí ani po našej úprimne prosbe, či zvolaní.. Ona frčí rýchlo ďalej.. Ale za ten pokus to vždy stojí, takto si povzdychnúť pri rôznych príležitostiach. My by sme veľmi chceli, aby sa zastavil čas. Ako slnko sa zastavilo, čítame o tom v Starej zmluve (Joz 10,12-14) Aby ten okamžik sa aspoň spomalil, aspoň na okamih. Vyslovili ste aj vy tieto slová. Máte osobnú skúsenosť v tejto oblasti. Dokonca tento výrok bol uvedený aj na svadobnom oznámení. Tak si na to spomenula sestra Viera, keď sa vydávala jej sestra Katarína. Dnes už je vdovou.  Život veľmi rýchlo prebehne. Čas sa rúti priam kozmickou rýchlosťou. Pri návšteve jednej galérie som videl obraz splašených koní a vedľa štítok: „Tak beží čas.“ Rýchlo a svižne, ako voda bystrých riek.  A k tomu citát filozofa na tróne, Marca Aurélia, ktorý povedal: „Život je len krátke otvorenie a zatvorenie očí. Je len na Tebe, čo za túto chvíľku uvidíš.“ Rýchlo plynie.  A aj nám roky akosi rýchlo pribúdajú a Vianoce sú čoraz častejšie.. Od Karla Čapka  pochádza citát: „To najkrajšie na svete nie sú veci, ale chvíle, okamihy, nezachyteľné sekundy.“

     Dcéra Alžbetka po svojej konfirmácii 16. mája 2010 mi hneď  položila otázku: „Oci, prečo to, čo je tak krásne, tak veľmi rýchlo sa pominie?“  A tieto jej slová som citoval v úvode našej konfirmačnej slávnosti 15. augusta 2021 opäť v chráme v Tatranskej Lomnici, pod Lomnickým štítom. Dôvod bol jasný: aby sme si dvojhodinovú slávnosť duchovne „užili“, lebo aj ona sa pominie veľmi rýchlo.  A tak to bolo ozaj aj v našom prípade. Krásna, utešená slnkom a teplom zaliata nedeľa s 5-timi konfirmandami (Miroslav Hadbavný, Stella Júlia Gallová, Tadeáš Kušnír, Miriam Michnová, Eduard Spirčák).  Túto slávnosť sme mali v našom cirkevnom zbore Vysoké Tatry  po 4-roch rokoch. Netradične – počas leta – a nielen u nás.. Pre cirkevný zbor je takáto udalosť  vždy obživením. A to veľmi potrebujeme. Je čoraz zriedkavejšia aj vo väčších zboroch. Nás v Prešove 21. mája 1978 bolo vyše 40. Mojou spolu-konfirmandkou bola o.i. aj Viera Kmecová, aj sestra Marta Klátiková (rod. Kancírová), terajšie sestry farárky. Po konfirmácii, keď som bol už v Prešove na gymnáziu na Konštantínovej ulici, tak hneď v septembri prišiel za mnou mládežník Igor Chovan. Dal mi priateľsky ruku na plece a povedal jednu veľmi silnú vetu: „Palo, príď medzi nás.“ To bola momentka, ktorú mám pred očami, ale aj v srdci. Tomuto pozvaniu sa jednoducho nedalo odolať. Je potrebné pozývať konfirmandov. V trpezlivosti takej, akú má napr. sochár, ktorý otesáva blok mramoru a má pred sebou víziu, ktorú chce realizovať. Benjamin Franklin, vynálezca bleskozvodu mal inšpiráciu práve v ňom. On realizuje 100 úderov a nič. Až príde ten 101, ktorý prinesie požadovaný výsledok. Nedávno odzneli tieto slová na youtube kanáli v programe: Ecav s vami. Je potrebné ku konfirmandom  pristupovať v maximálnej trpezlivosti. Nezaberie desať  pozvaní, možno práve až to jedenáste..  

     Pri mojej konfirmácii som dostal jedinečný konfirmačný verš. Nedávno ho vytlačila aj BTM na pohľadnici, tak som si hneď objednal viac kusov: „Nauč ma plniť Tvoju vôľu, veď ty si Boh môj. Tvoj dobrý Duch nech  sprevádza ma po rovnej zemi.“ (Žalm 143,10)  Vtedy som tomu slovu ešte dobre nerozumel. Dnes viem, že som nemohol dostať lepší.  Už roky ma sprevádza životom. A veľmi intenzívnym spôsobom.  Oprášte ten svoj veršík a zopakujte si ho. Pátrajte po konfirmačnej rozpomienke. Možno bude niekde na pôjde, ak ju nemáte zarámovanú. Dôvodom k tomuto vášmu úsiliu môže byť účasť na takej slávnosti. Obetujte svoje dve  hodiny v nedeľu pre našich mladých. Neobávajte sa, že nebude miesta pre vás. Robíte si zbytočné obavy. Tá chvíľa v zborovom živote jej jedinečná a  nás všetkých oživujúca. Ako mi to raz povedala jedna sestra: „Na konfirmácii vidím tých, ktorí tu budú raz po mne.“ Nemáte aj vy takúto túžbu a nepodporíte ich svojou účasťou na slávnosti? Aj keď nie hneď, ocenia to možno až neskôr.

      Postoj chvíľa..  Aké sú najkrajšie zábery? No predsa tzv. „momentky“.  Tie trvajú iba pár sekúnd, nanajvýš minútku. Fotograf zachytí istý moment, istý okamžik, zveční ho cvaknutím fotoaparátu. Je to v archíve srdca, žasneme nad tým do posledného dychu svojho života. Nie všetko však  zachytí fotografia. Môže to byť napr. dotyk Božieho slova, objatie, úsmev, podanie rúk, pohľad očí  atď atď. Tie si pamätáme dobre, až do konca života. Vryli sa nám nielen do srdca, ale aj do našich mozgových závitov. Potrebujeme ich.. Nie na to, aby sme z nich žili, ale sa k nim vracali, ako k nejakým míľnikom na našej ceste. A k takejto udalosti rozhodne patrí konfirmácia. Iste, ide aj o niečo podstatne viac. Ide o sľub vernosti Pánovi na celý život. V knihe Kazateľ na začiatku  5. kapitoly čítame:  „Neprenáhli sa ústami a srdce nech sa ti nenáhli vyriecť slovo pred Bohom.. Ak urobíš sľub pred Bohom, nemeškaj splatiť ho, lebo  On nemá záľubu v bláznoch: čo sľúbiš, to aj splň!  Radšej nesľubuj, ak by si mal sľúbiť a nesplniť. Nedopusť, aby ťa ústa zviedli na hriech.“  A v tej istej knihe o pár kapitol ďalej čítame: „Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, prv, ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: „nemám v nich záľubu.“ (12,1-2) Konfirmandi dávajú sľub vernosti našej cirkvi. Naplnia svoj sľub, sú v stave ho vôbec naplniť?  Prežívajú význam toho všetkého, čo sa deje počas cca dvojhodinovej slávnosti. Či je to iba stres a napätie? Mám milú skúsenosť so sľubom pri spovedi. Pred rokmi som prisluhoval Večeru Pánovu na fare v Novom Smokovci sestre, ktorá už je vo večnosti. Žila v domove pre seniorov,  jej dcéra ju priviezla k tejto sviatosti priamo do kancelárie. Veľmi som sa na to tešil, pretože túto spolusestru som pravidelne navštevoval v zariadení „Jeseň života“ na Vyšných Hágoch. Pri položení štvrtej otázky („sľubujete, že s pomocou Ducha Svätého zanecháte svoje zlé obyčaje, odpustíte previnenia tým, čo vám ublížili..“) sa jej rozšírili zreničky a  neodpovedala: „sľubujem“, ako to vždy, iste aj úprimne sľubujeme zborovo, ale svojimi vlastnými slovami: „Pán farár to vám nemôžem sľúbiť, pretože ja sa veľmi dobre poznám!“  Dobre sa poznáme a predsa vždy  povieme: „sľubujeme.“ Naplníme aj my daný sľub? Sme v stave ho naplniť v každom novom dni nášho života? Koľko sľubov sme už dali! Koľko ich ešte vyslovíme.. Či to čakáme iba od konfirmandov?

     Aj učeníci na vrchu premenenia zažili neopakovateľnú momentku. Zažili fragment večnosti, keď sa Pán Ježiš Kristus premenil pred  nimi. Tvár mu žiarila ako slnko (Mk 9,2-13). Z pozemského Krista sa na okamžik stal Kristus večnosti, Kristus oslávený. Na troch učeníkov, ktorých Kristus bral so sebou len pri výnimočných udalostiach (napr. vzkriesenie Jairovej dcéry), to zapôsobilo nezabudnuteľným dojmom a zážitkom. Peter za všetkých hovorí: „Pane, dobre je nám tu!“  Keď pôsobí večnosť, tak je nám vždy skvele.  Cítime jej blahodárne účinky už v tejto časnosti.  Zažili ste to na svojich vrcholných okamžikoch života.  Večnosť sa prelamuje do časnosti a človek má z toho ohromný zážitok. Na vrchu Tábor chceli postaviť  tri stánky.  Chceli si tú chvíľu ešte  predĺžiť.  To sa ale nedá. Na vrchole sa žiť nedá, je potrebné zostúpiť aj do údolia. Tam sa totiž uskutočňuje náš každodenný život, mnohokrát aj v rutine všednosti.  V údolí, kde sa odohráva život, jeho dráma, okamihy mnohej radosti, šťastia, ale aj bolesti a žiaľu. Moja odpoveď dcére Alžbetke po konfirmácii bola: „Vieš, to  všetko preto, aby sme sa tešili na tie ďalšie pekné chvíle života, ktoré prídu potom.“  A ona si to veľmi dobre zapamätala. To mi nanovo potvrdila. Ak by tých momentiek  bolo príliš veľa, už by to nebolo ono. Toho, čo je veľa, nám veľmi rýchlo zovšednie. Sú to vzácne okamžiky, v ktorých cítime silu prítomného okamžiku.  Ich reprízu  nemôžeme nijako naplánovať, ani zopakovať, ani zrežírovať.  Len tešiť sa na tie ďalšie a ďalšie.. V živote cirkevného zboru je ich určite nemálo. Môžeme sa tešiť  napr. na  ďalšiu konfirmáciu. Na tých, ktorí budú niesť štafetu ďalej. Nestratia sa všetci. Kdesi som čítal túto pravdivú myšlienku:  „Najkrajšie okamihy života si človek uvedomí až vtedy, keď na ne spomína!“  Ani krásna chvíľa nepostojí.. „Žiadna sekunda nášho života sa nezopakuje, ale v každej sekunde sa môže niečo stať. To, čo má význam pre večnosť.“