Boží exkluzívny chrám II.
Aj Božím slovom sme pozvaní k návratu k prírode. V katolíckej cirkvi veľmi obľúbený sv. František je patrónom zvierat, obchodníkov, Talianska a životného prostredia. Má čo povedať aj nám, evanjelikom. Rád sa započúval do spevu vtáctva a rád si sadol na lúku plnú kvetov. Príroda je hodná nášho obdivu, veď „príroda sa usmieva na nás cez kvety.“ (R.W.Emerson). Aj Augustín mal k nej veľmi blízko: „Aké nádherné je všetko, čo si stvoril! Ale o čo nevýslovne krajší si Ty sám, Stvoriteľ všetkých vecí.“ Boží exkluzívny chrám aj tatranskej prírody tak vyhľadávaný aj v lete. Nikto nepostavil krajší a dokonalejší. Máme radi aj tie pozemské, rukami postavené. V nich počúvame Božie slovo. Máme spoločenstvo s bratmi a sestrami zo svojho cirkevného zboru. Radi máme aj chrám prírody. Veľmi radi do neho chodíme. Úsmevne o tom povedal aj J.Werich: „Asi nás pribúda takých, čo utekáme za prírodou, ako vyľakané dieťa za mamou.“ Radi sa započúvame do vtáčieho spevu. Rád sa do neho započúval aj nášmu srdcu blízky M. Rúfus, ktorý v jednej zo svojich básni píše: „Čo je na tomto svete vecí mnohých! A všetky divy hotové. Prečo má vtáča zobáčik do oblohy, keď spieva? Prečo? Kto to vie? Spieva tak stále, leto jar i jeseň. Na strome, v ktorom stromuje. Uhádlo vari, od koho je pieseň? A raz nám povie, od koho je?“ Boh sa aj o nich stará. Veď majú zobáčiky otočené hore, smerom k nemu. Pán sa aj o nás postará. Kráľ Dávid vyznáva: „Levíčatá biedia a hladujú, ale tí, ktorí Hospodina hľadajú, nemajú nedostatku v ničom dobrom.“ (Ž 34,11) Keď sme začali preberať tému o nebeskom vtáctve, tak som pár myšlienok poslal aj synovi Samkovi a jeho manželke Vladke. Oni sa práve v tom čase rozhodovali, že sa z Trnavy presťahujú do Popradu, pod naše majestátne Vysoké Tatry. A aj to slovo na nich vtedy tak zapôsobilo. Prehĺbilo v nich dôveru, že sa Pán Boh aj o nich postará, čo sa týka bývania a práce.. To je moja konkrétna skúsenosť aj v našej rodine s témou, ku ktorej sa veľmi rád vraciam v myšlienkach a spomienkach. Veľmi veľa mne samému a tým, čo prichádzali, dala. A celú tú sériu 11-stich biblických hodín sme uzavreli žalmom 104. Biblické hodiny sú pre nás veľmi dôležité. Priam nepostrádateľné v živote cirkevného zboru. Chodí na ne síce menšia skupinka návštevníkov, ale aj tak je to vďačná práca – možno práve kvôli tomu, že je na nich tak komorná atmosféra. Som vďačný, že s niekoľkými myšlienkami som mohol oboznámiť aj vás.
Žalm 104 opisuje krásu prírody. Príroda je dokonalá, ako celé dielo Božie. „Len príroda vie, čo chce. Nikdy nerobí chyby. Tie robí iba človek.“ (J.W.Goethe) M. Rúfus konštatoval: „Nie je to práve hysterický nepokoj súčasného sveta, ktorý hovorí o tom, ako veľmi sa tento svet vzďaľuje od jaslí vianočného Dieťaťa.“ A my dodávame, že aj od prírody. Budeme iba obdivovať drony nad našimi hlavami, satelity a družice? Často opakujeme vetu: „Všetko je na webe.“ Hneď si vieme všetko „vygoogliť“.. Sme „deťmi“ internetu a GPS navigácii. Tie sa neraz pomýlia. Máte možno aj vy osobnú skúsenosť. Vtáčie súradnice sú však oveľa presnejšie, ako tie internetové. Tie neraz zlyhávajú. Vtáčia ríša má oveľa dokonalejšiu navigáciu, je to neomylný nadčasový systém – Božia ruka. Neomylnosť v čase a priestore – nad zemou, na zemi aj za ďalekým morom.
Žalm 104 nám chce povedať: Boh hovorí prírodou a človek hovorí svojím vlastným a konkrétnym skutkom. Dielo vždy prezradí svojho autora. „Dnes niekto sedí v tieni, pretože dávno ktosi zasadil strom.“ (W.Buffet). Ak si počas horúceho leta vychutnávame tieň stromu, tak len vďaka tomu, že niekto ho zasadil. Aj to je dielom človeka. Nášmu reformátorovi M. Lutherovi sa prisudzuje veta: „Keby zajtra mal byť koniec sveta, tak ešte dnes zasadím jabloň.“ Má zmysel to, čo urobím ešte dnes. Tento žalm nám prináša a ponúka skutočného Stvoriteľa, nielen predstavu o Ňom. „Boha nemožno poznať takého, aký je, kým Ho kladieme pred seba ako predstavu.. Boha možno spoznať takého, aký je, iba keď som v Ňom a On je vo mne“ konštatuje Daniel Pastirčák v knihe Evanjelium podľa Jóba. Otec ako Stvoriteľ – to nechce byť „len“ nejaká predstava. Stvoriteľ, ktorý je zároveň Otcom Pána Ježiša Krista a Otcom všetkých nás.. Skutočný Boh, ktorý v nás prebýva mocou svojho Ducha. A aj počas leta Ho chválime na všetkých svojich cestách, obdivujeme Jeho stvoriteľskú činnosť, máme od Neho aj mnohé svoje očakávania. „Kto všetko očakáva od Boha, tomu nemôže nič chýbať.“ (Colombiere)
Lavička počas leta v prírode so 104 žalmom sa priam ponúka. Mnohé už chátrajú a sú opustené, pretože si už nemá kto na ne sadnúť v tejto zrýchlenej dobre. Za našou farou v Novom Smokovci je jedna neopustená, nazývam ju „podbrezovou“, lebo je pod brezou. Niekto ju zasadil, aby som mal v lete pohodu. Koľko úvah a reflexií sa na nej už „narodilo.“ Aj tá, že pozerať sa na život s optimizmom nie je vždy ľahké a jednoduché. Ale vychádzajúce slnko nás každý deň učí, že je to možné. Vôňa blízkej kvitnúcej lipy mi pripomína vôňu jazmínu a tak dotvára celkovú atmosféru. Potešil som sa, keď mi sestra Zorka napísala, že aj Štúr mal svoju lavičku nad Modrou. Modrania tam veľmi radi chodia na vychádzky. Stačí sadnúť si na to svoje obľúbené miesto, či nájsť tú svoju lavičku. Nemusíme ísť ani ďaleko. Tak to konštatuje Anselm Grün: „Pozorný človek nemusí podnikať ďaleké cesty. Jednoduchá vychádzka v sebe skrýva všetko, po čom srdce túži. Byť pozorný je veľké umenie..“ Lavička sa nám priam ponúka v chráme prírody počas leta aj tým citátom: „Nájdi si čas, aby si bol šťastný.. Čas nie je autostráda medzi kolískou a hrobom, ale miesto na parkovanie na slnku.“ (Ph. Bosmans). A či ešte aj týmto posledným: „Pozri sa späť a ďakuj.. Pozri sa dopredu a dôveruj.“ (M.Beatiie)