Boží exkluzívny chrám I.

Počas týchto letných dní sa začítajme  do posolstva 104-ho žalmu. Čítajme ho pomaly, s ľahkosťou a po veršoch. Ohromí nás svojou veľkoleposťou, svojou v jednoduchosti krásou, svojou výpovednou hodnotou. Nájdeme v ňom takmer všetko.. Pri čítaní môžeme urobiť aj pauzy. Aj keď sa v ňom to „sela“ nevyskytuje, ako v iných žalmoch (napr. 3 a 4). Sela je pauza, alebo výzva na sklonenie sa pri speve. Mohol by to byť  aj nádych. Použime to aj pri tomto žalme. Nechcime byť pri jeho čítaní hneď na konci. Rozhodne nám to neprospeje. V takom prípade  nám môže toho mnoho z jeho posolstva uniknúť. Nechajme ho na seba pôsobiť. Pôsobivejšie dielo opisu prírody v žalmoch nenájdeme. Je to Božie slovo. Čo všetko nám chce povedať? Čím nás chce osloviť? Ponúka nám mnoho a mnohé. Opis prírody, kamzíky, svište,  vtáctvo nebeské. Pôvodca tohto všetkého – Stvoriteľ a užívateľ a správca – človek. Ja aj Ty..  V tomto žalme nejde o žiadnu zložitú teológiu, ktorej by sme nerozumeli. Žiadne komplikované vety a súvetia. Hodnotné slovo do každého ročného obdobia, nielen do leta.   Čítal som ho celý pri otvorení letnej turistickej sezóny vo Vysokých Tatrách pri smokoveckej kyselke 15.júna 2018.  Organizátori tohto podujatia konečne pozvali aj luteránov. A my evanjelici ideme aj na takéto stretnutia vždy s Bibliou. Bez nej ani na krok. Prečítal som najprv jeho prvú polovicu, katolícky kolega posvätil prameň tradičným úkonom a ja som dočítal druhú polovicu žalmu. Zapôsobil. A poriadne. Má ozaj silnú výpovednú hodnotu! Podľa „očitých svedkov“ veľmi dobre a vhodne zapadol do chrámu Božej prírody.  Jedna pani, ktorú som stretol potom v týždni mi prekvapená povedala: „.. to aj taký text je v Biblii?“ Áno, aj taký! A ešte aj mnohé iné.

     Touto reflexiou nechcem podať  jeho výklad. Ani ho nejako teologicky exegetovať.  To nie je rozhodne mojím cieľom.  Pokúsme sa do neho spoločne zahĺbiť a ponoriť aj bez odborného výkladu. A stačí  stručne pripomenúť, že Dávid nie je jeho autorom, aj keď je hneď v jeho úvode  ten známy začiatok, ako pri predchádzajúcom 103. žalme: „Dobroreč duša moja Hospodinu…“ Tým slovom tento žalm aj končí. Do dobrorečenia je „zarámovaný“ celý 104. žalm. Dávid tak robil vždy rád. Dobrorečil Bohu nielen jazykom, ale celým svojím vnútrom. Mal o Bohu vždy „dobrú reč“. Robíme tak radi a vďačne aj my. Ale mohli by sme aj viac dobrorečiť a ďakovať. Či nie?  Ďakuj a ďakuj často. Okruh tvojej vďačnosti sa ešte viac rozšíri.

     Náš žalm je pôvodne piesňou pre starozmluvnú cirkev. Nespomína sa ani nápev, či melódia, ako napr. pri 56 žalme: „Zamĺknutá holubica diaľav.“   Ako v našom Spevníku, tak aj pri žalmoch tieto nápevy občas  nachádzame. Ak by sme poznali melódiu, tak hneď ho aj spievame, že? Žalmy spievame tak či tak. Ak sme boli na návšteve partnerského zboru v Cossebaude pri Drážďanoch, tak brat farár Hans Christoph Werneburg mi vždy pri príprave spoločných bohoslužieb  povedal: „Pavel, bitte Psalm singen.“ Chceli počuť  niečo z našej liturgie. A spievaný žalm sa im najviac zo všetkého zapáčil, aj Áronovské požehnanie. Spievaný žalm má ozaj svoju silu. Aj v posolstve slov a nôt dohromady tvorí úžasnú jednotu, ktorá neodmysliteľným spôsobom patrí na naše evanjelické služby Božie. Rušiť liturgiu, či redukovať na hovorené slovo by bolo veľkým ochudobnením pre nás všetkých v cirkvi.  Ďakujeme za posolstvo tohto výnimočného žalmu, ktorý je vo svojej jednoduchosti tak krásny. Aj bez organového doprovodu.

     „Príroda nie je naše dedičstvo po predkoch. Je to naša pôžička od našich potomkov“, túto pozoruhodnú myšlienku vyslovil, alebo napísal  Exupéry. K tomu všetkému, čo ma obklopuje, môžem pristupovať práve ako Exupéryho Malý princ. On obdivuje okolitý svet, prostredie, ktoré ho obklopuje, prírodu a samozrejme vesmír.  Je naplnený úžasom, obdivom ku všetkému nablízku i v diaľke. Obdivuje všetko krásne, čo mu je blízke, ale aj tajomne  vzdialené. Stále tvrdím, že „Malý princ“  je „povinným čítaním“ pre nás všetkých dospelákov, ktorí sme prestali žasnúť. Hľadá tú svoju kvetinu, hľadá studničku, z ktorej by sa napil. My sa mu môžeme podobať v tom, že ideme k Bohu, kde to všetko pramení. Aj naša vlastná duša. Kráľ Dávid  vyznáva: „Lebo u Teba je prameň života a v Tvojom svetle svetlo vidíme.“ (Ž 36,10)  On je tá najčistejšia studnička zo všetkých. Prameň toho najkrajšieho a najcennejšieho pre náš život. Prameň pravdy, nie konšpiračných teórii, v poslednom čase tak obľúbených. Vo vianočnom Kyrie spievame: „Hospodine,  Studnica dobroty, Bože Otče večný, od Teba všetko dobré pochádza, zmiluj sa nad nami.“ (ES 32,1) Zo skúseností vieme, že z  tých najčistejších studničiek sa pije tak, že si človek kľakne. Tak pokľaknime spoločne, ak máme smäd.  A určite ho máme. Smäd je totiž vo všetkých svojich formách sprievodným znakom v našom živote. Človek má smäd! Bolo tomu tak v každej dobe. A dnešný moderný človek je tak blízko pri prameni a predsa umiera od smädu! „Boh je oáza, On je zurčanie vody, On je prameň, On je Alfa i Omega tej rieky života.“ (A.Tarjányi)

    Žalm 104 nás pozýva žasnúť spôsobom Malého princa, ak sme už prestali, alebo ešte ani nezačali. Lev Nikolajevič Tolstoj povedal: „Dokázať žasnúť je jedným z darov života. Žiť je darom úžasu.“  Veľmi presvedčivo vedel k tomu motivovať br. farár Ján Grešo svojimi pútavými  kázňami na tatranských, 

aj na bratislavských kazateľniciach. V našom cirkevnom zbore Vysoké Tatry sme si  27. júna  na službách Božích  pripomenuli jeho nedožité 88-te narodeniny. Mnohé jeho kázne sú dobre pamätateľné a priam nezabudnuteľné. Aj tá o poľných ľaliách a nebeskom vtáctve, ktorú povedal v Tatrách pri  príležitosti 60. výročia založenia samostatného cirkevného zboru vo Vysokých Tatrách v roku 2010. Dovoľte citovať krátky úryvok: „Vysokohorské prostredie tohto zboru je veľmi vhodné na to, aby ilustrovalo a podčiarklo určité stránky zvesti Božieho slova. Mnoho z toho, čo  domáci cirkevníci, aj hostia zažijú v tatranskej prírode, je vo zvesti Božieho slova v tunajších kostoloch interpretované zo stanoviska viery v Pána Boha. Pán Ježiš si pozorne všímal krásnu galilejskú prírodu a určite by si pozorne všímal krásnu tatranskú prírodu. O jednej poľnej ľalii povedal, že ju Pán Boh, Stvoriteľ, oblieka krajšie, než ako sa obliekal chýrny kráľ Šalamún v celej svojej sláve. To isté platí o tunajších vysokohorských kvetoch, ale aj o všetkých ostatných krásach, ktoré tvoria tatranskú prírodu. Nám by nikdy nemala zovšednieť tá krása – aj jemná a nežná, aj divoká, ktorú vidíme okolo seba.  V spoločenstve cirkevného zboru sa môžu stretávať tí, ktorí túto krásu obdivujú a uvedomujú si, že to musel najprv niekto premyslieť a potom byť dosť mocný na to, aby to zrealizoval. Vzdávať za to Stvoriteľovi vďaku a chválu – to je niečo, čo dáva duchovný obsah pobytu v týchto horách. V nádhernom 104. žalme sa v modlitbe, s poetickým nadšením opisuje príroda, ktorú stvoril Pán Boh. Či si už tento žalm čítame v samote prírody, alebo v spoločenstve zboru – žalm vyvoláva v nás pocit bezprostrednej blízkosti Stvoriteľa.“