Lockdown duše?

     V našom slovenskom slovníku sa za posledné obdobie veľmi rýchlo udomácnilo veľa cudzích slov  – o korone a karanténe ani nehovoriac. V spojitosti s pandémiou sa často opakovalo anglické slovo „lockdown“.  Mnohí ho  neraz komolili a často vznikali aj humorné situácie. A mnohí sa proti tomu nanovo ohradzujú, že by sme mali v našej reči  používať iba naše spisovné slovenské slová.  Sú všelijaké postrehy a názory. Slovo “lockdown“  je tak či tak veľmi pozoruhodné! Znamená  –  obmedzenie pohybu väzňov, ale aj uzatvorenie, uzamknutie, hromadná karanténa, zákaz voľného pohybu ľudí, uzatvorenie ekonomiky. A pre mnohých to bolo naozaj ako väzenie, z ktorého nie a nie vyjsť.  Sprevádzali ho aj mnohé protesty a sťažnosti. 

     Pozrime sa však do Biblie. Aj tam sa väzenie (klasické)  spomína pomerne často. Ako v Starej, tak aj v Novej zmluve. V známom príbehu bratia predali Jozefa do Egypta a ten sa časom dostal do väzenia, kde vykladal sny. Pán Boh mal svoj zámer s ním aj tam.  Ap. Pavel so Sílasom sa dostali do väzenia vo Filipis. Bolo to už na európskom „starom“ kontinente. Z Filipis pochádzala prvá európska kresťanka Lýdia, ktorej Pán otvoril srdce pre slovo, dala sa pokrstiť (Sk 16,14-15).  Naši dvaja uväznení protagonisti   boli obmedzení na slobode, do väzenia sa rozhodne dostali neprávom. Pavel uzdravil dievča (Sk 16,16-18), ktoré malo veštiaceho ducha a jej páni stratili nemalý zárobok – tak sa postarali o ich uväznenie. Boli dokonca  v tom najvnútornejšom väzení. Boli to ale čudní väzni, ktorých ešte v tomto väzení nemali.  O  polnoci spievali Bohu chvály. (Sk 16,25) Nekopali do dverí, nesťažovali sa, na svoju obhajobu  nevolali svojich osobných právnikov.. Boli tí najslobodnejší  zo všetkých, aj v tom najvnútornejšom väzení s nohami tuho zovretými v klade. Ich vnútorná sloboda sa prejavila spevom ich sŕdc, ale aj úst. Lockdown nás pred časom uväznil do domácností a príbytkov tak, ako nikto nikdy predtým.  Z obývačiek sa stali chrámy. Na internete koloval vtip, ako sa diabol vysmieva Bohu, že mu zatvoril všetky kostoly. A Pán Boh odpovedá, že si ich otvoril v každej domácnosti. Spomeňme si, že počas pandémie sa náš každodenný život  obmedzil iba na príkazy a zákazy. To smieš, to nesmieš.. Ako sa čias biblických  farizejov, keď dávali ľudu príkazy a nariadenia.  Čo smeli a čo nesmeli. Pán Ježiš ich vtedy podrobil ostrej kritike z dôvodu, že  „zväzujú ťažké bremená a nakladajú ľuďom na plecia, ale sami…“ (Mt 23,4) Iste, nebolo iného východiska.  Spomeňme si.. Pripadali sme si veľmi neslobodní, zažili sme aj mnohé ťažké chvíle a keď sa k nim pridružila ešte aj diagnóza korona – tak si to budeme pamätať určite až do smrti.   Ale aj v tom najťažšom období nám nikto nemohol nariadiť lockdown duše. Myseľ bola úplne slobodná. Tú nemôže nikto uväzniť, ani obmedziť.   Predsa sme sa mohli aspoň v mysli ocitnúť na „ostrovčekoch slobody.“ V Božom slove čítame, že tam, „kde je Duch Pánov, tak tam je aj sloboda“ (2 K 3,17), aj keď vonku zúri mnohá nesloboda. To je veľmi dôležitý a kľúčový verš do všetkých neslobodných čias. A nevzťahujeme ho iba na to posledné obdobie počas pandémie. Opäť pripomínam, že prví kresťania v obmedzeniach prežili prvé tri storočia, keď poznali pre služby Božie iba katakomby. Milánsky edikt 313 im priniesol vytúžené uvoľnenie.  Žiadny režim, či doba, alebo akýkoľvek politický systém nemôže nariadiť  „lockdown duší.“  Zamordujú telo, ale nemôžu zamordovať dušu. Slová nášho Pána sú v tomto jednoznačné:  „Ale nebojte sa tých, ktorí mordujú telo, ale dušu nemôžu zamordovať, radšej sa bojte toho,, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle.“  (Mt 10,28)   Kde je Duch Pánov, tam aj sloboda. Každý deň sa nadýchneme cca 23.000 krát. Náš každodenný výdych a nádych smie byť  k tej aj vonkajšej, ale najmä tej vnútornej slobode. 

     „Boh je Duch a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v Duchu a v pravde.“ Toto slovo si vypočula žena Samaritánka pri Jákobovej studni (J 4,4). Pán je Duch, neviditeľný, poznateľný  iba  po účinkoch. Tak práve ako vietor. Kde Duch Pánov, tak tam aj sloboda.  Vnútorná sloboda má tie najrozličnejšie prejavy a podoby.   Stačí si opäť spomenúť na mučeníka Dietricha Bohnoeffera, ktorý povedal: „Kto pozná Veľkú noc, ten si nemusí  zúfať!“  Tak si rozhodne nezúfal a prežíval aj vo väzení úžasnú vnútornú slobodu.   V našom cirkevnom zbore si každoročne pripomíname jeho popravu (9.4.1945)  v koncentračnom tábore vo Flossenbürgu, len pár dní pred jeho oslobodením. 9.apríla  2020 uplynulo okrúhle výročie, bol to práve Zelený štvrtok a my sme si na neho zaspomínali pri Skale v Tatranskej Polianke, keďže sa blížila práve prvá Veľká noc  so zatvorenými kostolmi.  Pravidelne sa  díval  na svoje popravisko, ale nijako si nezúfal. Prežíval úžasnú vnútornú slobodu. Vyznal sa z nej  v tej piesni, ktorú tak radi  (a nielen my) v Tatrách spievame: „Predivná moc nás tíško obostiera, pokojne to, čo príde čakám len. Pán Boh je s nami zvečera i zrána a bude ďalší každý deň.“ (ES 637,1) To je odovzdanosť do Božej vôle. Okrem spevu, prejavu vnútornej slobody, je to aj – pokoj srdca.  Poznáme jeho viaceré citáty  – napr. o zmysle života. Tak aspoň z mnohých tie dva: „Život – to je Boží plán s nami.“ Tak sa aj on sám pozeral na svoj život. Dominantné miesto v ňom zohrávala láska, aj keď sa aj  on  dostal do väzenia. Nebol prvý, ani posledný a vyznal: „Zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“  To, čo dáva zmysel životu, dáva zmysel aj ľudskej smrti. Túto myšlienku veľmi rád citujem na pohreboch. Mnohí sa práve tak pozerajú na smrť, ako na niečo nezmyselné. Tak to rozhodne  nie je!  Je to nanajvýš biblické. Hodnoty, pre ktoré sme tu žili, dávajú zmysel aj našej smrti aj vo väzení. Mučeník Bonhoeffer  svoje osobné utrpenie nikdy neoddelil od Božej lásky. Tak nás k tomu pozýva katolícky duchovný páter Pio, ktorý bol známy tým, že nosil na svojom tele Kristove stigmy. V katolíckej cirkvi sa „teší“ stále veľkej popularite najmä medzi tými, ktorí trpia. Povedal: „Nikdy nesmieme oddeliť kríž od Ježišovej lásky. V opačnom prípade sa stane ťarchou, ktorú neunesieme.“  

     Apoštol Pavel napísal  mladému Timoteovi: „.. ale slovo Božie nie je v okovách.“ (2 Tim 2,9) Bol často vo väzení , písal listy z väzenia. V roku 1992 som mal možnosť v Ríme navštíviť jeho tzv. Mamertínske väzenie. List Filipským je jeho najosobnejší a najvrúcnejší zo všetkých. A práve z väzenia. Slovo Božie nepozná lockdown. Nedá sa uväzniť. Z väzenia, vďaka Pavlovým listom, sa šíri na každú svetovú stranu.  Spomeňme si aj na iných väzňov, či galejníkov, ktorí po bratislavských krvavých súdoch (1671-1681) pri veslovaní spievali našu hymnu: „Hrad prepevný je Pán Boh náš.“ Do každého nového záberu veslami im silu dodávala práve táto pieseň. V  úžasnej slobode zomierala Milada Horáková z Českobratskej evanjelickej cirkvi. Svedčí o tom jej posledný list z väzenia z Pankráca 27.06.1950, ktorý odporúčam do vašej pozornosti.  Biskup Fedor Ruppeldt poznal takmer všetky väznice v bývalom Československu. Keď bol väznený v Prahe, tak spolu s väznenými bratmi farármi  „na pľaci“ spievali naše evanjelické služby Božie. Vo väzení možno prežívať naozaj úžasnú slobodu.  Vnútorné atribúty prítomnosti Ducha Pánovho v srdci človeka sú: spev, pokoj..  Slovo Božie do väzenia priniesol aj menej známy Martin Niemöller (1892-1984), ktorý v roku 1934 spolu s Bonhoefferom založili tzv. Vyznavačskú cirkev (Bekennende Kirche). Sedem rokov bol osobným väzňom Adolfa Hitlera, ktorého spočiatku podporoval. Sedem rokov sa pozeral na svoju šibenicu  a sedem rokov odkazoval svojmu žalárnikovi: „Mňa môžeš obesiť, ale pravdu, pre ktorú zomriem, nemôžeš obesiť!“ Sloboda vnáša radosť do sveta, ktorý sa neraz podobá na jednu veľkú väznicu.  Spev rozhodne oslobodzuje.  Je v ňom niečo „nadprirodzené“ čo sa slovami nedá postihnúť. Keď bolo niekomu naozaj ťažko, tak si začal spievať. Nezabudnime na černošské spirituály, ktoré otrokom dávali vždy a nanovo toľko novej sily, vnútornej slobody  a nádeje do nového dňa, koľko práve potrebovali. Spievajme.. Spev nastupuje tam, kde končia slová. Najkrajšie piesne vznikajú v zajatí akomkoľvek a čohokoľvek. A nezabudnime, že v nebi budeme iba spievať. A tá  pieseň Baránkova (Zj 15,3.4) sa nám rozhodne nikdy nezunuje: „Veľké a predivné sú Tvoje skutky, Pane, vševládny Bože! Spravodlivé a pravé Tvoje cesty, Kráľu národov! Kto by sa nebál, Pane, a neoslavoval Tvoje meno? Veď Ty jediný si svätý a všetky národy prídu a budú sa Ti klaňať, že sa zjavili Tvoje spravodlivé súdy.“