Vyšší princíp

Tieto dve slová vo mne dosť často rezonujú. Akosi však najviac práve počas pôstu. Sú ukryté kdesi  hlboko v mojom podvedomí. A príde chvíľa, že sa opäť a nanovo vynoria. Pôst je tým časom, kedy sa tak najmä deje. Len tak zo zvedavosti som ich pred časom zadal aj do vyhľadávača, čo mi vyskočí a čo sa mi ukáže. To prvé, po kliknutí bolo, že ide o československý film z roku 1960 z nezabudnuteľným hercom Ivanom Mistríkom. Ide o film z 2. svetovej vojny, z obdobia po atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Názov filmu určite nie je náhodný! Môžeme sa aj ďalej držať tohto slovného spojenia, ktoré tak pozoruhodne poukazuje na niečo ozaj „vyššie“, než len to „nižšie“.. Možno v danej chvíli to nie je celkom najvhodnejší príklad, ale ponúka pre zamyslenie niečo myslím „vyššie“. Ponúka veľmi vhodné premostenie k tomu, že aj náš život má rozhodne svoj vyšší princíp. Aj naša žitia púť a cesta má svoj začiatok, priebeh a aj svoje vyvrcholenie. Nielen to viditeľné vo viditeľnom konci človeka, teda smrti, ale aj to neviditeľné. To poznané, ale aj to tajomné a skryté, čo raz bude odkryté a odhalené. Náš život má rozhodne svoj širší kontext. Ako žiak a študent som veľmi rád písal slohové práce, ktoré mali obsahovať svoj úvod, jadro a záver. Aj náš život je jeden veľký sloh so všetkými spomenutými časťami. Tým spoločne prechádzame všetci na ceste nášho života. O to viac to platí o živote nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.

Prišiel do tohto sveta, narodil sa v plnosti časov (G 4,4). Štart do života bol za veľmi pohnutých okolností. Detstvo mal určite veľmi šťastné (Lk 2, 41 – 52), z ktorého máme iba jednu jedinú zmienku o tom, ako bol 12 -ročný v chráme a stratil sa. Ten hľadaný bol aj nájdený na tretí deň. Tretí deň je vždy dňom prekvapenia, niečoho neočakávaného.. Tak tomu bolo v Káne Galilejskej (J 2,1), ale predovšetkým po vzkriesení Božieho Syna. Od 12-steho do 30 roku nasledujú tzv. tiché roky v živote Božieho Syna. Keď dovŕšil 30 rokov svojho života a prijal krst od Jána. A potom to všetko prišlo. Pobyt na púšti, vyvolenie 12 učeníkov a tri roky verejného účinkovania. Prišla chvíľa, že začal otvorene hovoriť, že bude musieť trpieť. Práve u Mk 8,31-33 sa konštatuje, že „musí“ trpieť! Opakuje sa to tam na dvakrát. Ozaj musel? Veď Boh je zvrchovaný práve v tom, že nič nemusí. Je absolútne slobodný a akékoľvek „musí“ vôbec nezapadá do tohto kontextu. Nie je to obmedzenie a ohraničenie tejto Jeho absolútnej zvrchovanosti? Ako je to vlastne? Boh naozaj niečo „musí?“ To slovíčko na druhú ma zaujalo. Verím, že nielen mňa. Vieme, že aj my ľudia niečo „musíme“. Najstarší syn má také heslo: „Keď musíš, tak musíš!“ Čo vlastne musíme? Neraz ľudia povedia, že iba zomrieť! A tu ma napadá pesnička číslo 666 z nášho Spevníka: „Musíme raz všetci umrieť, aj keď by sme nechceli..“ To určite musíme. Nikto z nás sa tomu nevyhne. Ale čo nemusíme? Nemusíme napr. chodiť do kostola. A ani sme počas karantény nemohli a tak veľmi nám to chýbalo! Je to ako s tou nechcenou školou. Náš najmladší syn sa chce tak veľmi do nej vrátiť! A nielen on. My chceme chodiť do kostola, my to veľmi potrebujeme. A uvedomujú si to aj žiaci, ktorí do školy chodili neraz s takou nechuťou. Vylučovacou metódou zistíme, čo nemusíme.. V konečnom dôsledku ani do práce, ak by sme mali dostatok finančných prostriedkov na našom konte. Dnes nie je povinnosť pracovať, ako za socializmu. A postupne by sme prišli na to, že iba zomrieť naozaj musíme. Tak to nanajvýš platí o Ježišovi a to „musí“ NIE JE obmedzenie Jeho zvrchovanosti. Pomocou aj v tomto prijatí je mi môj predchodca v Tatrách, aj môj učiteľ brat farár Ján Grešo. 17. februára tohto roku uplynie už osem rokov od jeho odchodu do večnosti. Tak to on sám vysvetlil v jednej zo svojich kázni: „Ježišova orientovanosť na Pána Boha sa ukazuje v jednom zdanlivo nenápadnom slove „musí“.. Toto slovo nehovorí o racionálnom odôvodnení Ježišovej smrti, nehovorí o nejakej temnej osudovej nutnosti tejto smrti, ale hovorí o nutnosti, ktorá pochádza od Pána Boha.“ Nutnosť zhora, ktorú môžeme nazvať: „vyšší princíp“. Inými slovami: nutnosť lásky. Inak sa nedalo zachrániť a spasiť tento náš svet. Toto ozaj „musí“ v tom všetkom, čo On sám nemusel! A predsa! Musel, ale aj veľmi chcel! A to je ten vyšší princíp Jeho života, veľmi krátkeho. A tu je slovo známe slovo básnika, ktorý konštatuje, že s naším ľudským životom je to ako s básňou, rozhodne nezáleží na dĺžke, ale na kvalite.

Bližšie sa pozrime do nášho biblického odseku: „Odvtedy začal Ježiš otvorene hovoriť..“ Stalo sa tak po Petrovom vyznaní pri Cezarei Filipovej. Peter je šokovaný. Konštatuje a odhovára: „To sa ti Pane nesmie stať. Nech ti je Boh milostivý.“ A Ježiš Petrovi odpovedal: „Choď za mňa satan, nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské.“ Po víťazstve na púšti satan od Ježiša aj skutočne odišiel (Mt 4,11). Prišiel ale opäť. Satan sa usiloval odviesť Pána Ježiša od Jeho poslania. A aby bol nenápadnejší, tak sa „prezliekol“ v danej chvíli za Petra. M. Luther pri jednej príležitosti povedal: „Keby diabol prišiel s rohami – každá gazdiná by ho hnala!“ V danej situácii si použil Petra a jeho ústa. Používa si aj nás. Vtedy, keď nemyslíme na veci Božie, na ten „vyšší princíp“ aj nášho života. Koľkokrát sa to stáva! Sme v stave myslieť v pôste viac na to Božie, ako len na to ľudské? A nielen v pôste! Tým ľudským sme zviazaní a zamotaní. Do človečiny sa ponárame a človečina nás topí a veľmi pohlcuje. Duch je hotový, ale telo mdlé, to povedal aj náš Pán (Mt 26,41). To Božie je rozhodujúce a smerodatné. Ten Vyšší princíp života, ktorý vytvára širší kontext nášho života. Prečo to utrpenie? Prečo pandémia? Aký to všetko má zmysel v mojom živote? Nie je samoúčelné. Má to miesto v živote. Veď pravdou je to, čo píše Izaiáš (55,8.9): „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov – ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“ Aj tento dôležitý biblický citát potvrdzuje vyšší princíp nášho života.
Veľmi vhodným spôsobom nám môže poslúžiť obraz sochára a kamenného bloku. Je vcelku známe, že Michelangelo Buonarroti si od radných pánov vyžiadal poškodený blok mramoru, ktorý sa márne pokúšali opracovať iní sochári. Kameň bol už dosť zničený, on však predsa svojím vnútorným zrakom videl, akoby by sa dal otesať, aby vytvoril sochu Dávida, jednu z najkrajších sôch v celých dejinách. Pracoval s poškodeným blokom mramoru. Mramor bol studeným materiálom v jeho rukách. Boh otesáva živú hmotu našej duše a nášho srdca.. Pracuje so živým a tvarovateľným materiálom. A v tom má nezastupiteľné miesto aj utrpenie. A tu by som rád spomenul príbeh o zlomenej chrbtici známej sestry Kvetky z Košíc. Pred časom, v jedno zimné popoludnie, keď išla navštíviť Ľadový dom na Hrebienok sa zastavila u nás na fare v Novom Smokovci. Dávno sme sa nevideli, tak ma prišla pozdraviť. Rozhovorila sa, že pred časom zažila v zime úraz pádom po pošmyknutí na ľade, po ktorom musela nasledovať operácie chrbtice. Zažila Pánovu blízkosť ešte oveľa intenzívnejšie, ako dovtedy vo svojom živote. Jej známi a priatelia, aj zborové spoločenstvo sa za ňu modlili. „Akoby som sa vznášala a mala krídla“, tak popisovala svoj pobyt v nemocnici. Doteraz nezažila tak mocne Božiu blízkosť a prítomnosť, ako práve po úraze. Spolu so žalmistom vyznávala: „Mňa blaží Božia blízkosť“. (Ž 73,28) Všetko aj s operáciou, aj po nej išlo veľmi hladko, sestrička sa jej pri odchode z nemocnice opýtala: „Povedzte mi prosím, koho máte za sebou?“ A ona pohotovo odpovedala: „Pána Ježiša, On to tu všetko riadil!“ On a Jeho predivné riadenie s predivnou mocou (ES 637) je ten vyšší princíp nášho života. Vie, čo aj nám prospeje k nášmu úžitku a rastu , aj keď je to neraz veľmi bolestivé. Sami máte s tými bohaté skúsenosti vo svojom živote. Tu platí známy citát: „Láska k Bohu nechráni pred bolesťou, ale chráni v každej bolesti.“ (H.Küng)

Tak, ako olivy treba rozdrviť, aby vydali olej, tak aj Pán Ježiš Kristus „rozdrvil“ svoj život a vydal Ho ako obeť lásky kvôli tebe a nám všetkým. Odovzdaj Mu zdrvujúcu váhu tvojich okolností a choď k Nemu na pravidelnej modlitbe. On je Ten, ktorý ťa ako pastier stále vedie. Aj v znamení citátu z každodenného čítania Prameňov v púšti: „On predo mnou – nech mi je útechou! On predo mnou – na tom mi srdce bude žiť. On predo mnou – tak to je spasenia istotou! On predo mnou! Preto je všetko, ako má byť.“ (L.B.Cowman)