Údolie milosrdenstva

„Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk..“ Týmito slovami začína veľmi známe podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). Máme ho iba u evanjelistu  Lukáša. Je pozoruhodné čítať toto evanjelium a začítať sa do príbehov, ktoré nachádzame práve iba u tohto evanjelistu. A Lukáš má viaceré takéto príbehy – v tomto zmysle jedinečné. Tak napr. Pán Ježiš navštívil domácnosť Márie a Marty (Lk 10,38-42), príbeh o Zacheovi (Lk 19,1-10) a mnohé ďalšie. Všetky biblické príbehy majú svoju výpovednú hodnotu, ale tie špecificky Lukášove ešte „akosi“ o niečo viac.. Takým je aj naše podobenstvo. Je ozaj jedinečné a excelentné. Na malej ploche je napísané a vypovedané tak mnoho. Vlastne celé dejiny spásy človečenstva. Nikdy vás nenapadlo, prečo človek opísaný v tomto príbehu ide práve z Jeruzalema dole do Jericha? A nie naopak? Prečo zhora nadol? Aj v tom je jasný zámer tohto príbehu. Z Jeruzalema dole do Jericha znamenalo ísť práve takto – dole. Z 800 m n. m. klesať až do – 248 m. pod úrovňou mora. Výškový rozdiel je 1.000 m na úseku cca 30 km. Ísť z Jeruzalema dole do Jericha znamenalo, obrazne povedané, dostať sa na tzv. šikmú plochu. Aj tak by sme mohli uvažovať pri tomto podobenstve. Sú mnohé náhľady, že išlo nielen o podobenstvo, ale aj o skutočne reálny príbeh. Mohlo ísť o človeka, ktorý sa dostal do problémov, dostal sa teda šikmú plochu. V tom čase išlo o veľmi nebezpečnú cestu, kde vždy číhali zlodeji a lotri. Bola to rušná cesta, po ktorej kráčali mnohí. Možno ju poznal aj kňaz Zachariáš, ktorý kráčal do svojej služby do jeruzalemského chrámu (Lk 1,5-25). Ten Zachariáš, ktorý nemohol uveriť, že sa mu vo vysokej starobe narodí syn Ján, predchodca Pána Ježiša Krista. Z tohto dôvodu onemel. Viacerí teológovia sa domnievajú, že práve táto cesta sa spomína aj v žalme 23,4: „..keby som kráčal hoci aj temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou.“ Kráľ Dávid použil vtedy známy obraz z nebezpečnej cesty na vyjadrenie dôvery v ochranu Pastiera, ktorý sa o neho postará. Tak, ako sa on sám postaral o ovečky, ktoré mu boli zverené, tak sa Hospodin postará o neho nech by sa nachádzal v akejkoľvek ťažkej situácii. Aj ocitnúc sa na najznámejšej nebezpečnej ceste vtedajších čias. „Nebudem sa báť zlého“ vyznáva a tak prekonáva strach. Podľa neznámeho autora „strach nebuduje mosty, ale múry..“ Nechcime žiť svoj život ukrytý za múrmi, ale život plný mostov.“ Dávid sa nebojí a to nie je jeho lacné ani tuctové vyznanie, lebo vie, že Hospodin je s ním. Imadu je jedno skvelé excelentné hebrejské slovo, ktoré v preklade znamená: „..lebo Ty si so mnou“. V slovenčine je to päť krátkych slovíčok, v hebrejčine mocné IMADU. Má svoju výpovednú hodnotu. Tak si ho sprítomnime spoločne a použime ho v pravej chvíli, ocitnúc sa na našej nebezpečnej ceste. Takých je dosť, nielen na rušných cestách našej krajiny, ale aj na cestách nášho života. Toto slovo sa môže stať aj heslom aj vášho života. Tak radi a s oduševnením spievame v našej hymne: „..slovíčko ho porazí..“ (ES 263,3) Toto mocné hebrejské slovíčko mám na štítku pripevnené na kazateľnici v chráme pod Lomnickým štítom – v Tatranskej Lomnici.

Origenes nám ponúka jeden z prvých výkladov, ktorý má prívlastok: alegorický. A aby na naplnilo „nomen-omen“ tak ešte pridám, že ide o výklad vskutku originálny. Konštatuje, že za týmto podobenstvom skutočne stojí reálny príbeh, ktorý sa stal. Nie však nejaký „malý“ príbeh o prepade na ceste z Jerualema do Jericha, ktorá cesta bola tým veľmi známa! Ide o veľký príbeh, „veľký“ ako svet – ide v ňom vlastne o príbeh celého ľudstva! Nič „násilného“ v ňom ale nevidíme a nepočujeme. Uvažujme nad ním spoločne.. Mňa veľmi zaujal. Je možné, že osloví aj vás. Človek, ktorý išiel z Jeruzalema do Jericha je Adam. Jeruzalem je raj, Jericho predstavuje svet, lupiči sú nepriateľské mocnosti, kňaz poukazuje na zákon, levíta na prorokov. Samaritán prestavuje Pána Ježiša Krista, rany znamenajú neposlušnosť, osol predstavuje Kristovo telo, hostinec je cirkev, dva denáre – to je Otec a Syn, hostinský je farár, ktorému je zverená starostlivosť, Samaritán, ktorý sa bude opätovne vracať poukazuje na Pána Ježiša Krista a Jeho druhý príchod. Mohli by sme poznať aj tento výklad od cirkevného otca, ku ktorému nemáme ďaleko ani my v našej cirkvi a ktorý žil v rokoch 184-253, teda pomerne krátko po Pánovi Ježišovi Kristovi. Úsmevná príhoda z biblickej hodiny, keď sme toto podobenstvo pred časom preberali bola v tom, že prítomná sestra spontánne zareagovala a povedala mojej manželke: „Váš manžel je krčmár!“ Do istej miery aj áno, ak máme na mysli tento Origenesov výklad.

Sú aj výklady, v ktorých sa dočítame, že „onen muž“ sa dostal na šikmú plochu a dostal sa do problémov práve preto, že opustil Jeruzalem, teda Pána Boha. Preto ten smer zhora nadol. Tento smer putovania človeka nie je nijak náhodný, má v sebe výpovednú hodnotu. V podobenstve je neprehliadnuteľný. Takto aj dnes kráča ľudstvo – od Boha preč v márnivej túžbe po nezávislosti – na nikom a ničom. A predsa tam kdesi „dole“ dole čaká všetkých Samaritán. Tam – v údolí života – sa dokazuje, kto je môj a náš blížny. Pýtame sa vždy a nanovo – kto to vlastne je? Máme v tom ozaj jasno? Pre žida to bol iba žid, nikto iný. Za blížneho bol vtedy považovaný iba súkmeňovec z jeho národa. K cudzincom platili iné pravidlá. Mnohí k nim boli nežičliví a veľmi tvrdí. Kňaz a levíta sa teda nezľutovali, nebol to „ich človek!“ Ponáhľali sa na službu do jeruzalemského chrámu. Možno si mysleli si, že je už mŕtvy. V tom prípade by sa znečistili. Pokiaľ by sa očistili, nestihli by svoju službu. Láska k ich chrámovej liturgii bola väčšia, ako láska k blížnemu. Predpisy boli viac, ako doráňaný človek na ceste. Litera bola pre nich oveľa dôležitejšia. Tá zabíja, ale Duch oživuje (2 K 3,6). Význam tohto podobenstva je predovšetkým v tom, že na prvom mieste je vždy človek a jeho potreby. Aj keď sa dostal do ťažkosti. Aj keď išiel od Boha preč. Aj keď sa dostal na šikmú plochu – zo subjektívnych, či aj objektívnych príčin. V údolí čaká na neho milosrdenstvo. On o tom ešte nevie. V údolí ho očakáva milujúce srdce. Empatia s jeho položením a stavom, do ktorého sa dostal a spolucítenie s tým, čo práve v tej chvíli potrebuje. Ešte je stále čas túto pomoc preukázať. Ešte nie je neskoro. Pán Ježiš Kristus v dome Matúšovom povedal tie známe slová: „Milosrdenstvo chcem a nie obeť, lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9,13) Aj nás takto oslovuje: „Choďte a naučte sa, čo znamenajú slová: milosrdenstvo chcem a nie obeť.“ On sám bol a je milosrdný a zľutoval sa nad doráňaným človekom na ceste. Pohnutie milosrdenstvom – to je opis Božej náklonnosti ku nám všetkým. K nej už hádam ani nie je potrebné nič dopĺňať. V Lukášovom evanjeliu to máme zaznamenané až na troch miestach. Čítame, že sa Pán zľutoval – pri Naimskej vdove (Lk 7,13), v podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15,20). A do tretice v našom podobenstve.

Dr. Martin Luther King a jeho manželka Coretta Scott King navštívili v marci 1959 Izrael. Bola to pre nich pamätná a veľmi prospešná cesta. Prenajali si auto a rozhodli sa ísť na výlet z Jerualema do Jericha práve po stopách známeho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi. A počas cesty začal dr. King nahlas uvažovať o význame známeho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi. Keď diskutoval o tom so svojou manželkou, poukázal na zásadný rozdiel medzi kňazom, levítom a Samaritánom. Tí prví dvaja, keď míňali tohto polomŕtveho človeka na ceste, si položili otázku: „Ak sa zastavím a pomôžem tomuto človeku, čo bude so mnou?“ Lupiči boli možno nablízku a oni začali kalkulovať a došli k záveru, že prostriedky vynaložené na pomoc tomuto človeku prevýšia akýkoľvek možný zisk, ktorý by z toho mali. Dr. King, keď okolo prechádzal Samaritán a zbadal doráňaného človeka si položil ale úplne inú otázku: „Ak sa nezastavím a nepomôžem tomuto človeku, čo bude s ním?“ Tu nie je ani náznak nejakej kalkulácie. Aj keď vedel, čo ho to bude stáť, riskoval svoju bezpečnosť, potreby toho druhého postavil pred svoje vlastné. Vypočítavosť nám tak vo všetkom typická sa prejavuje aj v tomto príbehu. Ak sa nám zdá, že vzťah prinesie príliš veľa výziev, ak sú problémy danej osoby príliš náročné, nezaoberáme sa ním. Pán Ježiš vedel, čo všetko ho to bude stáť. Dokonalý milosrdný Samaritán zostúpil nielen zo somára, ale najmä zostúpil z nebies , aby nám v našom údolí hriechu pomohol. Nielen že riskoval svoj vlastný život, ale On sa ho aj dobrovoľne vzdal. Všetkého sa vzdal.. Odložil svoj majestát a všetkého sa vzdal, vstúpiac do služby lásky svojmu blížnemu. Veď On sám vraví: „Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých.“ (Mt 20,28)