Koniec prokrastinácie

Všetko tomu nasvedčuje, že je to onemocnenie 21. storočia. Nikdy sme doteraz o ňom ale nepočuli. Čo je to za novodobú chorobu? Musíme si zvykať aj na nové diagnózy dnešnej modernej civilizácie 3. tisícročia. Je ich podstatne viac, ako čítame v názve tejto novoročnej reflexie. Prokrastinácia je naozaj novodobá diagnóza. Jej názov je odvodený z lat. „pro crastinum“, čo v preklade znamená – „na zajtrajšok“. Moderný človek veľa vecí rád presúva na druhý deň, resp. na neskôr. Často sa nám stáva, že isté záležitosti radi odsúvame dokonca aj na budúci rok. S veľkou obľubou sa Pán Boh a cirkev „odkladá“ až na dôchodok. Veru, až tak ďaleko má človek odvahu isté veci „odsunúť.“ Aby sme nepísali iba o iných, skúsme pouvažovať a zamyslieť sa, čo tak radi „na zajtra“ odkladáme my sami. Myslím, že máme s tým celkom bohaté skúsenosti. Radi tak pomerne často robíme. Boh bol a je stále pri diele aj v zmysle slova Jeho Syna Pána Ježiša Krista: „Môj Otec pracuje až dosiaľ, i ja pracujem.“ (J 5,17) Koná „dnes“ a rozhodne v tomto našom kontexte nič neodkladá na zajtra. U Neho platí, že všetko má svoj čas (Kaz 3,1) s akcentom na dnešok.. To jedno je nám všetkým tak potrebné! „Unum necessarium“, ako vraveli starí latináci – potrebné to jedno! Pretaviť kázané, čítané a počuté a prijímané slovo do života viery, lásky a nádeje. Ktosi to povedal o svojej starej mame, že bola „najlepšou prekladateľkou Bibilie!“ Bibliu totiž ptekladala do praktické každodenného života. To môžem povedať aj ja o svojej minimálne jednej starej mame. Často sme v minulosti počuli, či aj čítali: „od de-formácie, cez re-formáciu ku re-kreácii.“ Je to veľmi výstižné! Od pokrivenosti, cez obnovu, ku znovustvoreniu. Výziev k obživeniu je vždy merne dosť. Takou prudkou výzvou je aj citát Martina Luthera: „Boh je rozpálená pec plná lásky.“ Pre nás mnohých môže byť tento jeho citát z tých všetkých najoslovujúcejší. Podarí sa nám to bohatstvo reformačných citátov a myšlienok uviesť do nášho života? Ak sa tak ešte pri nás doteraz nestalo. Priznávame úprimne, že máme v tom isté rezervy. Doba ohlasovania Krista sa ale kráti každým jedným dňom. Je najvyšší čas realizovať nadobudnuté poznatky vierou činnou skrze lásku (G 5,6). Hm.. Neodložíme to na neskôr? Práve „riešime“ niečo celkom iné. Na programe dňa máme iné záležitosti. Neposunieme to až na ten dôchodok, veď potom budeme mať oveľa viac času, ako teraz. Čím všetkým sme práve „dnes“ zaujatí. V tejto spojitosti je bežné, že aj smrť sa „odkladá“ na neskôr. Veď kto by sa ňou chcel zaoberať. Nie je to príliš vábna téma. A tak nás neraz zaskočí. Nájde nás nepripravených. Ako sa píše v jednej básni: „Smrť má vždy pohotovosť!“ Veľmi živo si to sprítomňoval Dávid. Pri rozlúčke s Jonatánom mu povedal tie známe slová: „Sotva krok je medzi mnou a smrťou“ (1 S 20,3b). Žil v neustálom ohrození kráľom Saulom a každý nový deň bol pre neho veľkým darom. Spomínam si, že Vianoce 2017 boli v Tatrách veľmi tragické. Zomreli štyria mladí ľudia. A úplne  zbytočne. Čím všetkých nás chce Pán osloviť a napomenúť. A vyliečiť z nášho „odkladania“ na neskôr. Všetkých nás, ktorí za dôležité považujeme to, čo je úplne adiaforné. Čo sa nám často stáva, že v našom každodennom živote z dobrých vecí robíme tie najlepšie a potom prichádza sklamanie. Za „dobré veci“ ďakujeme, nie je to však dôvod, aby sme z nich ozaj urobili tie najlepšie.. Tragických udalostí je vždy pomerne dosť. A v súčasnosti aktuálna pandémia. Isté odkladanie „na zajtra“ sa v istých obmenách vyskytovalo vždy. Česi síce hovoria: „Zítra je taky den“, ale nie všetko sa ozaj dá presunúť na zajtra. Moja osobná skúsenosť je v tejto oblasti dosť skľučujúca a smutná. Návštevu pacientky v liečebnom ústave na Vyšných Hágoch som odložil na druhý deň, pretože som momentálne v tej chvíli nemohol. Zavolali ma k nej z oddelenia a po mojej otázke mi oznámili, že nie je vo vážnom stave. Žiadala si evanjelického duchovného na pastorálny rozhovor. Práve v tej chvíli som bol zaujatý istou „naliehavou“ činnosťou, tak som to „odsunul“ na zajtra. Keď som tam prišiel na druhý deň, jej lôžko už bolo prázdne. Na ten moment a okamžik nikdy v živote nezabudnem. Viete si predstaviť, aké som mal vtedy pocity? Bola to studená sprcha pre mňa, ktorú ale asi každý potrebuje zažiť aj vo svojej  duchovnej službe. A povedal som si – už nikdy viac! Ak počujem pri nejakom programovaní, že „zajtra“, tak si vždy spomeniem na túto skúsenosť. Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra! Je to naše známe slovenské príslovie. Nemci majú zase svoje príslovie: „Morgen, morgen, nicht nur heute, sagen alle faulen Leute“. V preklade: „Zajtra, zajtra nie dnes, hovoria všetci leniví ľudia.“ Máme s tým každý nejakú konkrétnu osobnú skúsenosť. Zažili sme s tým niečo osobné. Vážne a smutné. Ak ide ale o človeka, vždy ide o „dnes!“ Dôležité rozhodnutie ohľadom neho nie je možné presunúť na zajtra. Zajtra môže byť už ozaj neskoro! Dnes je tá príhodná chvíľa. Ak nie dnes, tak potom nikdy! To si určite povedal Zacheus v tom znám biblickom príbehu (Lk 19,1-10). Roky nad tým príbehom uvažujem, meditujem. Premýšľam, prečo mi je až taký blízky? Máte aj vy svoje obľúbené veršíky, citáty a príbehy. Jeden z mojich viacerých je o Zacheovi – malom človiečikovi na vysokom poste. Bol bohatý, ale jeho plné konto mu neprinášalo pocit šťastia. Hľadal niečo vyššie, zmysluplnejšie a trvácnejšie. To, čo by prinieslo stabilitu do jeho života a  prinieslo pokoj jeho dňom. Počul o Ježišovi. Išiel o ňom chýr naďaleko. A mal prísť do Jericha. Tak sa na tú chvíľu pripravoval. A nielen on, ale aj mnohí iní. Tí mu nakoniec znemožnili „výhľad“ na Krista. Bol malej postavy a všetci ho prevyšovali najmenej o hlavu. Bol však veľmi vynaliezavý. Ak mu zástup bránil vo výhľade, tak sa vynašiel v tej chvíli a vyliezol na divý figovník. Veľmi chcel vidieť Ježiša, ktorý to je, lebo ma ísť tade. „Ak nie dnes, tak nikdy“, povedal si sám pre seba! Ak to neurobím dnes, tak zajtra môže byť neskoro! A odhodlal sa. A Ježiš sa pozrel iba na neho! Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať. Vedel, ako sa volá! Pozná nás všetkým po mene. Veď naše mená si vyryl do svojich dlaní (Iz 49,16). Dnes! To je tá sila prítomného okamžiku. Tu a teraz. A potom mu doma povedal: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu, pretože aj on je synom Abrahámovým.“ Ježiš ho prijal. Videl do jeho srdca. Keď sme si na hodine náboženstva rozprávali o Adamovi a Eve, tak školák Edko povedal: „Pán farár, myslím, že Pán Boh vidí aj do kríkov!“ Keby len do kríkov, odpovedal som mu. Cez svojho Syna vidí priamo až do nášho srdca, pretože má röntgenový pohľad. Všetci ostatní Zachea vylúčili zo spoločenstva, pretože kolaboroval s okupantmi, keď vyberal pre nich clo. Tie mnohé zápasy, ktoré sa odohrávali v jeho vnútri boli asi na dennom poriadku. Každým dňom vždy a viac a viac. Až prišla hodina H a deň D. Ježiš je v Jerichu a on si túto príležitosť nenechal ujsť. Už to viac nebude odkladať! A dobre urobil. Pán Ježiš totiž už viac do Jericha neprišiel. Bol na tej svojej poslednej ceste do Jeruzalema, kde za pár dní zomrel na dreve kríža, ale aj z mŕtvych vstal. Ako to musel všetko sledovať Zacheus. Nič viac o ňom v Biblii nečítame. Ale Krista, ktorý vstúpil do jeho života už nezanechal minimálne vnútorne, duchovne. Veľa vecí presúvame na neskôr. Možno sa niečo odložiť aj dá, to čo znesie odklad. Našli by sme určite aj také záležitosti. Napr. dieťaťu odložia nástup do školy, čo môže byť veľmi prospešné. Ak však ide o Krista, ten odklad neznesie. Na dôchodok by som podstatné záležitosti svojho života rozhodne neodsúval. Budeme mať ozaj času viac na Pána Boha? Z mojich skúseností sú dôchodcovia najviac zaneprázdnení ľudia. Možno taký raz budem aj ja, ak sa ho dožijem. A máme vôbec na papieri, máme to „písomne dané“, že sa dôchodku dožijeme? Máme ho istý? „Všetko je milosť Božia, všetko ostatné je len pechorenie sa“, s obľubou vravieval náš prvý zborový dozorca PhMr. Samuel Búľovský. Máme ale stále tendenciu odsúvať mnoho a mnohé na neskôr v tom našom pechorení. Nielen dôležité rozhodnutia, ale aj tie menej. Robíme niečo iné, než by sme mali. Dosť často si nájdeme nejakú „náhradnú činnosť“ za našu „nečinnosť“.. A môže to ísť až tak ďaleko, že človek skončí ako bezdomovec. Skoro som tejto informácii nechcel ani uveriť. Veľmi pútavo na túto tému hovoril publicista a spisovateľ Peter Ludwig, ktorý bol hosťom Karla Šípa v humoristickej relácii Všechnopárty. Napísal o tom dokonca knihu „Konec proskrastinace“, ktorá vyšla už v roku 2013 v Brne. O tejto diagnóze 21. storočia hovoril veľmi presvedčivo, aj napriek tomu, že to bola humoristická relácia. A veľmi ma to oslovilo. Ak si to slovo dáte do vyhľadávača, tak hneď nájdete mnoho odkazov. Napr. 7 tipov, ako sa jej zbaviť. Ako nájsť liek proti nej. Dočítate sa to, o čo vlastne ide. Že je to vlastne psychická lenivosť. Robíte niečo iné, než by ste mali alebo mohli. A to sa prejavuje aj v tej duchovnej oblasti. Spásu a duchovný život odsúvame na neskôr, dnes nie. Dnes sa nám to nehodí. Sme príliš zaneprázdnení tým pozemským. A zároveň ochudobnení o to duchovné, o to najpodstatnejšie – o Lásku. V každom čase v nás rezonuje posolstvo Štedrého večera: „Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán.“ (Lk 2,10). Túto informáciu prináša anjel z večného – do nášho časného sveta. A veľmi akcentuje práve to: dnes! Dnes sa tak stalo! Dnes sa naplnili dávne zasľúbenie. Dnes je ten deň D a hodina H! Ako mládežníci na fare v Prešove sme s radosťou spievali: „Dnes je ten deň, dnes je ten deň, ktorý Pán nám dal, radujme sa, veseľme sa, zaznej pieseň chvál.“ Keď Pán Ježiš prišiel k svojim rodákom do Nazareta, čítal im na sobotnej bohoslužbe. A po dočítaní textu z Izaiáša 61,1-2 dodal dôležitý komentár: „Dnes sa naplnilo to slovo vo vašich ušiach.“ (Lk 4,21) Keď to počuli, tak sa na Neho oborili a chceli Ho ukameňovať. To „dnes“ a posolstvo s ním spojené, rázne odmietli. Na kríži lotrovi povedal: „Veru hovorím ti: dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43). Nie zajtra! Už dnes! Náboženskí islamskí vodcovia a zvodcovia hovoria aj deťom, aj mladistvým, že ak sa „dnes“ pri teroristickom útoku odpália, tak zajtra budú v raji! Zajtra! A žiaľ, nájdu sa mnohí, ktorí týmto lacným sľubom tak ľahko uveria. V liste Židom (3,15) čítame: „Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia…“ Dnes, keď čítate tieto riadky, môžeme sa nad tým minimálne zamyslieť. Podľa slov nášho slovenského básnika M. Rúfusa: „Či žijeme my, alebo život žije nás?“ Svet, v ktorom žijeme, má na nás svoj silný vplyv. Tlačí nás do svojej „módnej vlny“ trendového „odkladania.“ Tlačí nás do našej každodennej prokrastinácie! Po dočítaní tejto reflexie rozhodne s ňou tak ľahko neskoncujeme. Prvým krokom je ale sebareflexia aj v tejto oblasti a poznanie stavu vnútra k ďalšej možnej liečbe. Je to novodobá diagnóza, ak nie priam už epidémia. Tá predstihla aj tú pandémiu korony, ktorej druhú vlnu v súčasnosti prežívame. Pán má aj na túto našu novodobú chorobu svoj liek. Svoje „kvapky lásky.“ Na Jeho klinike má každý z nás svoje miesto, nech by ho akákoľvek choroba trápila (J 5,4)..