Veľkonočný beh

Vo veľkonočnom príbehu  (J 20,1-10) sa takmer nenápadné slovko „beh“ v jeho úvode  opakuje až trikrát – a to v rôznych podobách. Najprv, v jednotnom čísle – urobila tak Mária Magdaléna, keď od prázdneho hrobu bežala k Šimonovi Petrovi (v.2). Potom v množnom čísle (bežali) sa spomína Šimon Peter a nemenovaný učeník (v.4).  A „do tretice“ potom v zmenej podobe (ale koreň slova zostal)  v tom istom verši onen nemenovaný učeník predbehol Petra. Veľmi zvláštne. Akoby bežali o život, ako to neraz konštatujeme. Tento veľkonočný  príbeh má všetky potrebné atribúty, aby sme ho nadpísali: „Beh o život“.  Zvesť prázdneho hrobu naozaj potrebuje náš beh a našu rýchlosť. Ide vskutku v plnom slova zmysle a význame „o život“, pretože Ten, ktorý bol pochovaný v hrobe, sa tam už nenachádza. Hrob je prázdny!  Ten, kto dobehne k nemu ako prvý, má šancu sa dozvedieť, ako to vlastne všetko bolo!  Kristus, ktorý bol mŕtvy – je živý a žije na veky vekov a má kľúče smrti a podsvetia (Zj 1,18). Kto bude prvý, kto skôr dobehne, kto prázdny hrob uvidí, či aj do neho vojde, kto tú správu ďalej podá ako prvý bude mať „ono“ prvenstvo.. Iste, aj taká „človečina“, aj zvedavosť, údes, prekvapenie a mnoho iného môže byť v tomto príbehu v tej správe, ako bežali.. Je to o nás, je to o ľuďoch. Uvažujme spoločne nad slovami: beh a  bežať.  Sú sitácie, keď spomalíme, ale aj zrýchlime tempo, keď pridáme do kroku. Vyžadujú to okolnosti, vyžaduje to posolstvo, ktoré  si nechceme nechať iba pre seba a máme ho odovzdať a podať ďalej. Poznáme také situácie z vlastného života, tie biblické sú nám tak veľmi  dobre pochopiteľné. Veľkonočný príbeh je teda plný aktivity. Počas Veľkej noci 2020  sme boli síce plní „pasivity“, výnimočne, keď do chrámového a  zborového spoločenstva sa nám ísť nedalo.  Chrámy zívajú prázdnotou aj po najstarších kresťanských sviatkoch.   Pasivity ale iba zdanlivej, pretože sa oveľa viac môžu „aktivizovať“ naše srdcia. Doba, ktorú žijeme, vyžaduje naozaj naše zrýchlené duchovné tempo.

Všetci  traja protagonosti z nášho príbehu  sú zdesení nad prázdnym hrobom. Nečakali to, aj keď im to Pán Ježiš Kristus  predpovedal – nielen utrpenie, ale aj vzkriesenie. Sú plní zvýšenej aktivity, ale ešte to nie je veľkonočná viera. Tá ich ešte „nedobehla“.  Tá príde až neskôr.  Čo nám táto informácia o behu chce povedať? Ako nás chce osloviť?   Ak ide o dobrú správu –  a to je prázdny  Kristov hrob –  tak to naozaj vyžaduje zrýchlený pohyb. Evanjelium neznesie pomalosť. K evanjeliu – dobrej správe –  je nutné sa postaviť zodpovedne. Nie „odkladaním“ na neskôr, ale zrýchleným svižným tempom. Môžem uviesť príklad, ktorý by sa už aj žiadal. Naši susedia, z rímsko-katolíckej farnosti vo Vysokých Tatrách vždy na Veľkonočný pondelok organizujú tzv. „veľkonočný beh.“ Nazývajú ho aj „beh pre Ježiša“. Robia tak vždy a za každého počasia. Stala sa z toho už niekoľkoročná veľkonočná tradícia.  Ako organizovaná akcia však v  tomto roku  sa  nekonala, aj keď bola vždy v chráme Božej prírody. Tak, ako mnohé podujatia boli zrušené, tak ani beh sa nekonal. Ale to ani nám, evanjelikom nebráni, aby sme „beh pre Ježiša“ odložili až na budúci rok!

Doba, ktorú sme žili do pôstu, bola veľmi rýchla. Nič sme nestíhali. Boli voľby, všetko sme chceli odsledovať, takmer každú debatu. A aj preto sme veľa vecí  prehliadali, veľa vecí sme istým spôsobom aj podcenili. Veľa vecí sme považovali za úplne samozrejné. Taká rýchla doba to bola do 1. marca, do začiatku pôstu 2020. Samý „beh“ od jednej povinnosti k druhej. A pre mnohých – z jednej práce do druhej a možno  ešte aj do tej tretej.  Teraz budeme vďační, keď budeme mať aspoň jednu. Ale v tom duchovnom sme často spomalili tempo. Má to čas, veď kostol bude aj na budúcu nedeľu. Radi sme mnohé duchovné záležitosti odkladali na neskôr. Priznajme si to. Po našich „najnovších pôstnych skúsenostiach“  konštatujeme, že už ani spoločentvo nie je a nebude ani do budúcnosti tak samozrejné. Sme ozaj bohatší o skúsenosť, keď na posledných sl. Božích sme boli 8. marca 2020. Akoby sme teraz radi šli. Možno by sme aj zrýchlili krok a pridali tempo! S tým cieľom vidieť naše duchovné sestry a bratov a potešiť sa a obohatiť darom spoločenstva.   V tom sme boli doteraz neraz aj dosť spomalení,  neraz možno aj komotní. Ako tie holuby, ktoré tak  komotne chodia. A viete vlastne prečo? Holub potrebuje zaostriť, počas chôdze to nedokáže, tak sa musí zastaviť. Tak, aby sme aj my zaostrili svoj pohľad do budúcnosti, museli sme sa stíšiť a zastaviť a spomaliť svoje tempo. Má to zrejmý dôvod – aby sme vedeli, kde nám je potrebné „pridať plyn!“ Nie ako v spomalenom filme. Takéto scény sú nám vždy k smiechu, ale rovnako aj tie zrýchlené, groteskné v prvých filmoch. Nepripadá nám niekdy takýto spomalený film aj naše kresťanstvo? Veľká noc opäť a nanovo vyžaduje aktivitu, zrýchlený pohyb. Vždy a nanovo. A v čase doby „korona-vírusu“ o to viac!  Veľkonočné posolstvo o víťazstve života nad smrťou už neznesie žiadny odklad formou – „že až zajtra“.. Tak sme to neraz aj robili. „Rýchlosť srdca“ je na mieste.  Po tejto kríze budeme o niečo múdrejší. A možno o niečo aj v duchovnej oblasti aj rýchlejší?

Básnická reč na vyjadrenie podstaty nášho ľudského života používa rozličné obrazy. Mnohé obrazy sú nám veľmi blízke, keď si občas prečítame nejakú báseň. Aj Biblia rada používa tieto obrazy. Je to jedna úžasná a veľkolepá báseň o Božej láske k človeku! Život je ako cesta, či ako rieka, ale zároveň aj ako beh. Apoštol Pavel píše tiež o behu. Jemu je to veľmi blízke!  Je to ten známy text: beh o cenu (1 K 9, 24-27). Čítame tam tie známe slová: „Tak bežte, aby ste dosiahli!“ Mladému Timoteovi píše: „Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval.“ (2 Tim 4,7) Leknavé a komotné pohyby musíme nahradiť tými rýchlejšími. Tie nám naozaj nepristanú! Pavel ich vôbec nepoznal. Posolstvo života v tejto,  pre mnohých neistej dobe to akútne vyžaduje.  Akcia prázdneho hrobu smie vyvolať proti – reakciu nás kresťanov. Akcia vždy vyvolá  reakciu. Je tak akútna a naliehavá, že neznesie už ozaj žiadny  odklad. Máme také chvíle a okamihy života, že by sme sa chceli rozbehnúť  do celého sveta a vykričať priam všetkým v ňom žijúcim, že Jeho hrob je pre všetky veky už prázdny a že Ježiš Kristus je prítomný, súčasný a je s nami po všetky dni, až do konca sveta (Mt 28,20). Vôbec ale nemusíme ísť do sveta, ale stačí to  povedať  svojmu najbližšiemu okoliu. Rozbehnúť sa s láskou Kristovou za svojím blížnym. Bežať pre Krista, ako naši „susedia“ vo Veľkonočný pondelok.

 Na  ospravedlnenie našich dobre známych postáv  v príbehu je taká prehliadnuteľná poznámka, že ešte neznali Písma.   Písmo im postupne vyjasnilo význam prázdneho hrobu. Písmo je veľmi dôležité. J.Werich v jednej pesničke spieval: „Čtěte Biblii, tam je všechno.“  Slová o Ježišovom vzkriesení ich nakoniec „dobehli“, tie, ktoré im On sám povedal najmenej trikrát. Kde mali vtedy uši, keď im o tom hovoril?  V Zjavení Jánovom často (2-3) často  čítame, čo stále platí: „Kto má uši, nech počuje..“ Dnes o to viac, ako inokedy. Apoštol Jakub píše (1,19): „Každý človek nech je rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť a pomalý k hnevu.“ Aj tu je zmienka, v čom mám byť rýchly a k čomu veľmi pomalý. Hnev vyžaduje práve moje spomalené reakcie a počúvanie moju rýchlosť a pripravenosť. Ako Mária v Betánii, ktorá bola „rýchla“ k počúvaniu (Lk 10,38-42). Vtedy, keď im Pán hovoril o zbúraní chrámu, nebolo to vlastne  o kameňoch, ale o Jeho tele. Tak to zaznamenal Ján  (2, 13-22). Je tam zaujímavá poznámka, že až „po“ vzkriesení Pána Ježiša tomu všetkému porozumeli, keď sa rozpomenuli a uverili Písmu. Nasledovná myšlienka je aj našou skúsenosťou: „Život ide vpred, ale pochopiť ho môžeme, len keď sa pozrieme dozadu.“ (S. Kierkegaard) Predtým „iba“ počúvali, ale nečakané vzkriesenie a jeho moc ich priviedla k viere. Povedané našou rečou  – dobehla k nim viera – a to pomerne rýchlo. Tak sa stalo jedine mocou Ducha Svätého, nie videním prázdneho hrobu.

Ježiš po svojom vzkriesení nič iné nerobil, než len vysvetľoval Písma. Robil tak 40 dní. Aj Emauským učeníkom (Lk 24,13-35) vykladal  to všetko, čo bolo o Ňom napísané. Kristus vstal z mŕtvych – nie podľa prázdneho hrobu, ale podľa Písma!  Celý náš pozemský život ide o vzkriesenie z mŕvych. Ideme mu v ústrety aj slovami Pavla: „Cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristu Ježiši.“ (F 3,14)