Premnožený vírus hriechu

Situáciu zo začiatku roka 2020 si budeme pamätať až do konca svojho života. My mladší sme to ešte nezažili.  Tým starším to pripomína tak trochu vojnové časy. Na rozdiel od tej  poslednej 2. svetovej vojny  sa nebojuje „v teréne“, ale najmä a predovšetkým doma. Je to celkom nový fenomén tzv. Tichej vojny. Našich starých otcov povolávali na front, my bojujeme doma so zloženými rukami. Kedysi rinčali zbrane,  teraz všetko stíchlo. Až príliš. Ktosi povedal tú myšlienku, že „najsilnejšou veľmocou je front zopätých rúk.“  Cirkev má svoju podobu vonkajšiu – kostoly  a bohoslužby v nich. To všetko zostalo nateraz zatvorené a dôraz bol položený práve na tú formu neviditeľnú, priam až mystickú. K nej nás pozýva náš Pán  tými známymi slovami: „Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere  a modli sa k svojmu Otcovi, krorý je v skrytosti a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe.“ (Mt 6,6)

Vírus zasiahol úplne všetko. Šíri sa takmer raketovou rýchlosťou. My na Slovensku sme pomerne dlho odolávali. Ale iba do 6. marca, kedy prišiel prvý pozitívny prípad. A 17. marca ich už bolo 97. A dnes, v prvý jarný deň už 137. Sprievodným javom bola panika, vykúpené obchody, najmä drogérie a potraviny. Vieme, že na chrípku sa žiaľ, aj zomiera. Mnoho ľudí podľahlo obyčajnej chrípke.  Je vtáčia, aj prasačia, bola aj tá ničivá  španielska pred 100-rokmi.  Sars  a Mers. A mnohé ďalšie. To, čo priniesli prvé mesiace nového roku, nikto ale nepredpokladal. Všetci sme sa poriadne zľakli. Spočiatku sme ešte aj vtipkovali na túto tému. Keď náš najmlaší Tadeáš v januári začal kašlať, tak zostal doma. Triednemu pánovi učiteľovi som poslal mail na vysvetlenie. A on mi odpísal, že hádam nekašle „po čínsky.“  Vtedy mi ešte celkom  „nezaplo.“  No neskôr, keď  prišlo ohrozenie života, tak sme všetci spozorneli. Prišiel nám balíček s objednaným tovarom z Číny, tak som ho rozbaľoval už inak, ako predtým. Prišlo prudké ohrozenie  pozemského života. Srandičky ustali a  my sme s napätím sledovali, čo sa všetko deje v neste  Wu-chan.  Nikto ale doteraz tak vážne nezobral  ohrozenie života večného, ktoré priniesol iný vírus, ktorého sme sa ešte dosť  náležite nezľakli. Ten vírus je ozaj smrteľný! Tým vírusom je hriech. V Bliblii čítame: „Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristu Ježiši, Pánovi našomi.“ (Rim 6,23) Slovo hriech sa dnes často eufiminizuje – zjemňuje. Tak často sa konštatuje, že ide  napr. o osobné zlyhanie, zlú náladu, či isté vrodené vlastnosti, ktoré nemôžeme nijako ovplyvniť. Bežne sa to stáva. Už ani slovo hriech nemáme radi. Hovoríme o ňom síce v cirkvi, úplne  sa vytlačilo  však z bežného slovníka. Niekto povie: „nemal som svoj deň“,  alebo „okolnosti boli zložité.“  Slovu hriech sa všemocné bránime. Je to však „smrteľný vírus“, ktorý je tu od nepamäti. Teda od prvých ľudí – Adama a Evy.. Naši prarodičia sa dali ním „nainfikovať“ už v rajskej záhrade cez neposlušnosť Pánu Bohu. Diabol poukázal na Pána Boha ako Toho, ktorý človeka veľmi obmedzuje. Mali úžasné možnosti, slobodu, ale diabol poukázal na to, čo v rajskej záhrade nesmeli. Čo sa týka stromu Poznania dobra a zla, mali sa postiť (2 M 2,16.17). Adam a  Eva sa však nepostili – obaja jedli. Tak to vysvetľuje Bazil Veľký: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní! Preto sa budeme postiť, aby sme do raja opäť vstúpili.“

     V cirkvi hovoríme o tzv. dedičnom hriechu. Voľne a zrozumiteľné preložené, ide o prirodzenú náklonnosť k zlému, nie k dobrému.  My vieme, že do raja sa vrátime nie vďaka dodržiavanému pôstu. Návrat do neho je pre nás darom. Nie je  to naša ľudská zásluha, aby sme sa náhodou tým nepochválili. A to by sme sa určite radi! O návrat do raja sa postaral   Boží Syn Ježiš Kristus. Jeho samého to stálo život – zomrel za náš hriech. Nie pre naše povahové vlastnosti, ale kvôli aj môjmu hriechu! Premnožený smrteľný vírus hriechu porazil na dreve golgotského kríža na Veľký piatok. Keby sme aj tento smteľný vírus vo svete  zobrali tak vážne, ako koronavírus. Sú toho plné média. Nedá sa na to pozerať, ani to všetko počúvať. Mnohé katastrofické scenáre nám naháňajú strach. Nás ale rozhodne nezabije tento vírus, ale strach zo smrti!  Ak by sme o niečo viac ocenili  dielo Pána Ježiša Krista (a to nielen v tomto pôstnom čase), viac by sme sa  radovali nášmu spaseniu a večnému životu. Mnohí konštatovali, že veriaci to v tejto dobre majú oveľa ľahšie. Je to pravda. O čo je viac situácia napätejšia, tým viac požehnania dostávame a napĺňa ma a nás pokoj. Taký pokoj mi svet rozhodne nedá a ani nemôže dať (J 14,27). Dá, ale falošný a nepravý.

      Niečo sa  naozaj muselo stať. Spätne pociťujem a prežívam to tak, že niečo „viselo“ vo vzduchu. Všetko nám bolo akési samozrejmé a všedné. Nevedeli sme sa tešiť z maličkostí. Žili sme v blahobyte a vymýšľali sme daromnosti. Nielen počas Vianoc som si to uvedomoval pri spievaní 2. Žalmu: „Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti?“ A zrazu sme prestali..  Taký pôst sme ešte nezažili. Dlho sme nezažili vojnu, mali sme pocit bezpečia. A málokto z nás to aj ocenil  a za to aj poďakoval.  A zrazu sme sa všetci preľakli. Môj obľúbený rímsky cisár (ktorý bol obľúbený, ako jeden z mála cisárov vôbec) Marcus Aurélius sa na brehoch Hrona vyrovnával so svojou smrteľnosťou a pominuteľnosťou. Nápis na  Trenčianskej skale pod hradom súvisí priamo s ním. Napísal pozoruhodné dielo: „Hovory k sebe samému.“  V tomto čase  ho odporúča  čítať aj sociológ Martin Šimečka. Aspoň jedna myšlienka z tohto diela: „Konaj, hovor a mysli stále tak, akoby si sa mal rozlúčiť so životom.“   Dávam vám tip na čítanie do týchto mnohých „voľných“ dní. Sťažovali sme sa, že nemáme na nič čas. Teraz ho máme dostatok, že? Niečo viac robiť doma. Uvažovať a premýšľať, čo sme podcenili, čo sme prehliadli. A čo všetko sme považovali za samozrejmé. Teraz si uvedomujeme, že ani naše žitie nie je také celkom samozrejmé.  Dostali sme sa do karantény, do nečakanej izolácie. Oslovila ma jedna myšlienka týchto dní: „Vonkajšou izoláciou – k vnútornej blízkosti.“ (L.Macková) Máme „pristrihnuté krídla“ a obmedzené možnosti. Ale aj na jar sa stromy prerezávajú, aby viac ovocia priniesli. Zrazu máme toľko času k dispozícii. Využime ho k nášmu vnútornému precitnutiu. V. Frankl konštatuje: „Ak už nedokážeme zmeniť situáciu, musíme zmeniť samých seba.“  V čínskom jazyku sa na vyjadrenie krízy používajú dva  znaky –  „nebezpečenstvo“ a zároveň „príležitosť.“  Zvláštne! Chopí sa tejto novej príležitosti  ľudstvo ako celok?

     V tomto  čase neplánovaného voľna  lúštime možno aj krížovky. S napätím očakávame tajničku. Skladáme písmenká a čakáme na výsledok. Práve s  pomocou Ducha Svätého môžeme dekódovať posolstvo týchto dní a prežívanie celosvetovej pandémie – lúštenie správneho významu nášho ľudského života. Menej televízie a všetkých tých smutných správ, viac Božieho slova a dobrých správ.  Ono prináša odpoveď na každú ľudskú situáciu (samozrejme, aj na koronavírus) a nezabúdajme, že Božie slovo má moc spasiť naše duše (Jk 1,21). Môžeme ho oveľa častejšie brať do rúk. Jednému členovi zboru, ktorý doteraz nemal vlastnú Bibliu, som ju odovzdal ešte v 2. pôstnu nedeľu, kedy sme sa naposledy stretli na sl. Božích. Som tak vďačný, že ju má a  môže po nej kedykoľvek siahnuť. Čím lepšie poznáme nášho Spasiteľa Pána Ježiša Krista, tým menej starostí si robíme. To je výzva do týchto dní. Pozvanie k modlitbám, k pokániu a pokore. „Keby pokánie a pokora postupovali rýchlosťou koronavírusu, tak na Veľkú noc tu máme raj.“ (A.Tarjányi)

     Takýto pôst sa už pravdepodobne nebude opakovať.  Keď sme začínali pôst (1. marca), tak som konštatoval, že už veľmi potrebujeme stíšenie. Bolo po voľbách, ich výsledky boli známe. V našom cirkevnom zbore  znel  62 žalm. Augustín povedal: „Nepokojné je moje srdce, pokiaľ nespočinie v Bohu“.   Až tak tichý pôst sme si určite nepredstavovali. Práve tým je jedinečný. Dáme sa poučiť?   „O čo sme tichší, o to viac počujeme.. O čo pomalše žijeme, o to viac máme času.. O čo viac lásky darujeme, o to bohatšie je naše srdce.“ (J.Marris)  Veríme v silu slnka a tepla v novej jari. Veríme hlavne v milosť nášho Pána a moc Jeho diela vykonaného pre nás. Veľká noc nám to všetko opäť pripomína. Utrpenie, smrť, slávne vzkriesenie.. Omilostenie nás všetkých v Milovanom  (Ef 1,6). Tak lúštime s napätím krížovku nášho života a vylúštime jeho jedinečnú tajničku. Cieľ je iba jeden..